Prvý deň maratónu s názvom Melos Étos je za nami.
Absolvovať 3 koncerty je naozaj únavné, ale absolvovať 4 je priam nemožné. To je i malá výtka organizátorom, pretože elektronický koncert Jonáša Grušku a Kateryny Zavolokej, ktorý bol navyše skomponovaný a premiérovaný k príležitosti podujatia ma ako experiment zaujímal, uprednostnil som však hlavný koncert v Slovenskej filharmónii.
Hlavné prekvapenia? Hneď tri.
O veľmi príjemný štart prvého komorného koncertu sa postaral Jozef Malovec. Oslnilo ma však Sláčikové kvarteto Jany Kmiťovej č.3 “Strmé mosty” najmä jeho stredná časť v podaní Stadlerovho kvarteta. To bolo niečo. Zaujali aj Kurtágove kúsky “Six Moments musicaux.
Hlavný koncert mal svoje silné stránky v prvej časti.
- Jukka Tiensuu: Vie
To bol nárez. Tie vlnenia a rezonancie posilnené naozaj obsadeným orchestrom SF. Autor má evidentne zmysel pre kontrast a farby. Toľké zvukovú farebnosť som tuším ešte v Slovenskej filharmónii ani nepočul. Našlapané, ucelené kompaktné dielo, ktoré by som sa nebál nazvať highlightom večera. - Kaija Saariaho: Aile du songe
Tá hravosť a ľahkosť ma dostala. Pre mňa úplne nové harmónie, na ktoré ma predtým naladila ešte audiovizuálna prezentácia v prízemí. Oceňujem tiež kompaktnosť a doladenie jednotlivých častí. Zimomriavky, emócie, ani som nevedel ako ušiel čas. Obe zmienené diela jasne dokazujú, že orchestrálne formy ešte nie sú ani zďaleka vyčerpané.
Koncert uzavreli diela Petra Kolmana “Tri eseje ore orchester” a “Transformácie” Romana Bergera.
To už sa však teším na zajtra. Večer ma v Slovenskom rozhlase čakajú Buffovci a Quasar Ensemble ale najmä Ligeti s jeho “Atmospheres”.
melos etos s unsuk chin a kaija saariaho v slovenskom rozhlase
Išiel som na Ligetiho a prišiel som s Paríkom. Išiel som na Buffovcov a prišiel som s Kaijou Saariaho.
Dva koncerty plné hudby, ktoré keby boli rozložené do celej sezóny tak som s ňou nadmieru spokojný.
Deň predtým sme mali možnosť počuť Saariaho s Terrestre v symfonickej verzii. Deň na to s Buffovcami a Quasar ensemble.
Zaujala hneď prvá vec Sombre. Je dobré, ak človek dopredu pozná súvislosti s Rothkom. Inak vníma. Lionel Peintre oslnil rovnako ako Eva Šušková v Tempest songbook – piesňových cykloch inšpirovaných Shakespearovou Búrkou. Naprostým vrcholom však boli komorné Terrestre a najmä Lichtbogen pre 9 hráčov. Naprosto kompaktné dielo, pri ktorom som nechcel iba jediné. Aby skončilo. Bravo.
Nesklamal ani SOSR. Tentokrát s dirigentom Chungki Minom. Očakávané high topy večera boli pre mňa Ligetiho Atmosphere a pre všetkých ostatných asi rozprávkové dielko kórejskej skladateľky Unsuk Chin. Akoby novodobý Gerschwin. Cítil som všetky polohy, skladbou som nadšený najmä partom Speak roughly to your little boy avšak… neviem či iba zvukári zaspali, alebo či obecenstvo v sále nestálo za to, aby trochu vytiahli sopranistke Valentine Coladonato hlas. Orchester ju jednoznačne v dynamických pasážach zvukovo potopil. A je to škoda. Nádherné široko vrstevnaté dielo.
Ale to najhlavnejšie čo mám na srdci. Prekvapením pre mňa boli domáce diela.
- Pangaea od Andreja Slezáka. Skvelé… i
- Hudba k baletu od Ivana Paríka. Skvelé.
Dnešný deň ma presvedčil, že i slovensko má čo v súčasnej hudbe ponúknuť.
Čo dodať k Ligetimu. Snáď len to že ma pri vytlieskavaní dirigenta napadlo, spustime si Atmospheres ešte raz. A pridajme Lontano. Ligeti bol génius. Ten spôsob ako sa dokáže hrať s jedným tónom a ako dlho a s akou emóciou a napätím. Je to ukážka ako so základnou stavbou, priamočiaro a bez zbytočných efektov vytvoriť atmosféru.
Nesmieme opomenúť Dorochova. Všetko premyslené do posledného detailu. Hrá sa s obecenstvom veselú hru. Kto na to príde skôr. Jediné, čo ma nakoniec napadlo, ako sa asi tvárilo pred sto rokmi parížske obecenstvo, keď Ravel pustil prvýkrát Bolero alebo La Valse. 
melos a poľský orkiestra muziky novej
Ak predošlý deň bol dňom harmónií, farieb a kontrastov, dnešný by som nazval elixírom a kaleidoskopom možností a nápadov.
Aspoň tak na mňa pôsobila konfrontácia súčasnej poľskej a slovenskej hudby. Ak má Melos-Étos v podtitule hudba je všade, je nutné poznamenať, že hudba sa posúva aj v čase.
Som rád že v dramaturgii koncertu sa opäť zjavili mená Beneš a Zeljenka. Špeciálne Jozef Benci spolu so sopránistkou Agátou Zubel urobili s Iljových Mutácií naozajstný zážitok. PIK PAK POK. Vôbec zjav a prejav Agáty Zubel, ktorá okrem interpretácie je aj autorom poslednej skladby Not 1 pre hlas, komorný súbor a elektroniku na mňa pôsobila doslova vulkanicky. Žiadna priemernosť. Naopak živočíšnosť, humánnosť prejavu a nasadenie také, že mi pri finále stáli všetky chlpy na tele. Mimochodom skladba je skomponovaná na text rovnomenného dramaturgického monológu Samuela Becketa z roku 1972. Ale ako.Poľský rozhlas v rou 2013 nominoval nahrávku skladby do súťaže International Rostrum of Composers. kde získala víťazné ocenenie v hlavnej kategórii.
Veľmi milým prekvapením bola skladba Nie si a si Lukáša Borzíka. Kompaktné ucelené vážnejšie dielo, ktoré by som si rád vypočul znova. Skladba pre mezzosoprán a komorný súbor na text básne Daniela Pastirčáka vznikla na objednávku festivalu.
Z úplne iného súdka čerpala skladba Cezary Duchovského I. Vôbec kombinácia elektroniky a akustiky otvára stále nové obzory.
Celkovo musím len chváliť. Nemám čo koncertu vytknúť. Nemal slabé miesto. A tá spŕška nápadov, to skonzumovať počas dvoch hodín bez prestávky – dá to zabrať. Dirigoval Szymon Byvalec.
Desť
devať
Osem
sedem
4
semsa píše citácia
ivam robspiere
toto je k veci tiež som nepochopil prečo už dávno u nás nie je možné ten test kúpiť za nepredraženú cenu a po kusoch (nie 25 ks sety za stovky eur) v takýchto chvíľach by mohol štát sprístupnit testy všeobecne v lekárňach za symbolických 5 eur ak teda toľko stoja a ja verím že by si ich mnohí kúpili aspoň v mojom okolí (najmä rodiny s deťmi) to už mnohí spomínali a verím že aj mnohí antirúškari by do toho diskrétne išli a otestovali sa (nestratili by tvár hrdinu a protisystémového bojovníka a zároveň by vedeli ako na tom zdravotne sú) Podhubím väčšiny konšpirácií sú strach z neznáma a obavy
