Gabčíkovské motozrazy 2004 – 2006
Fotografia je jazyk, reč. Môže byť kultivovaná, vyumelkovaná, s množstvom skrášľujúcich prívlastkov a rôznych rečníckych ekvilibristík. Môže byť aj rečou priamou, rovnou a k veci. Takou akou hovoria slobodní ľudia, bikeri. Niekedy padne tvrdší výraz, nikto sa s nikým nemazná. U nich nie je zvykom rozprávať veľa, robiť slovné vývrtky. Nie je tu miesto pre vatu, balast a neúprimné kecy.
To všetko vidím aj vo fotografiách motorkárov Petra Ertla. Je v nich láska, obdiv, pochopenie, vášeň, voľnosť aj sila. Počuť v nich divoký rock a rachot motoriek. Jeho fotky tak trochu páchnu benzínom, olejom a pivom. Vlastne tu vôňu z nich cítiť dosť. Peter fotí bikerov takých, akými sú. Rozumie im. Všíma si veci, ktoré všetci nevidíme, lebo sám je jedným z nich. Bez ohľadu na to, či by som vedel, že jazdí na motorke, to identifikujem takmer s istotou. Prezrádza ho reč jeho fotografií. Určite bude zrozumiteľná pre všetkých, ktorým rozpumpuje krv v žilách úvodný riff z Born to be Wilde. Láska k slobode, túžba po diaľkach, dobrodružstve a priateľstve. Nekonečna čiara cesty zbiehajúcej sa v diaľke. Reflektory pretínajúce nočnú krajinu. Voľná myseľ. Spolu s tými nádhernými babami a drsnými chlapmi na dvoch kolesách vyznáva rovnaké hodnoty aj Peter Ertl. Fotograf s dušou bikera.
Jozef Ondzik